Vítejte na první české fanstránce o kompletní Silent Hill sérii !!!

SH1: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbraně | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SH2: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbraně | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SH3: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbraně | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SH4: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbraně | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SHH: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbraně | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SHO: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbrane | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SH: SM Příběh | Interview | Bonusový Materiál | Recenze
SH: 8 Příběh |

Page Name

small logo

 

Vlastní Tvorba Povídky: Izba - autor: naked-snake-89.

    fdh  


Izba
2.strana

Preberám sa, cítim že som spútaný. Ležím na nejakom stole, obzerám si okolie, som na nejakom nádvorí, prší na mňa a všade je tma, ale nie taká aby som nevidel. Snažím sa vymaniť z koženných obručí ktoré ma držia. Cítim ako sa mi zarezávajú do ruky ale neprestávam. Z jednej som sa vytrhol, pomali ale iste som sa dostal preč z toho stola. Lepšie som sa poobzeral a vidím že všade na okolo sú okná, som na nejakom dvore. Zapol som si baterku a pred sebou vidím obrovské dvere z pod ktorých vyteká červená tekutina. Dúfal som že to, na čo sa pozerám nie je krv. Obchádzam to a snažím sa otvoriť tie dvere, sú ale moc ťažké, trocha som ich priotvoril. Pozerám dnu, vidím nejakú postavu ako za sebou niečo ťahá. Pre boha, bola to nejaká mŕtvola. Odskočil som od dverí, cúval som a modlil sa že ma tá kreatúra nevidela. Až teraz som si uvedomil akú som urobil chybu keď som zahodil tú pištoľ s domienkou že budem potrebovať iba brokovnicu ktorú som stratil. Začal som panikáriť, pozeral som sa na všetky tie okná na ktorých boli hrdzavé mreže až som si všimol že na jednom nie sú. Rozbehol som sa k oknu a všimol si že obrovské dvere sa začali otvárať. Stál som pri okne, lakťom som rozbil špinavé sklo a začal liezť dnu, obzrel som sa za seba a v tých dverách stála veľmi vysoká postava, v ruke ťahala obrovský meč a na miesto hlavy to malo nejakú vec pripomínajúcu trojuhoľník. Celá tá ozruta bola od krvy a pomalím krokom sa začala ku mne približovať. Škrípavý zvuk z meča ktorý za sebou monštrum ťahalo ma popohnalo na pred. Bol som dnu, až teraz mi došlo že som v škole. Stál som oproti tabuli ktorá bola pokrytá pavučinami. Podišiel som k nej, boli tam nejaké verše:

Preklínam ťa, preklínam ťa,
rýchlo zbavím sa ťa.
Trpieť budeš na veky,
v pekle zhniješ za hriechy...

Nepríjemné čítanie mi prerušil rachot okna ktoré rozbilo to monštrum. Rozbehol som sa k dverám z učebne a dostal som sa na dlhú chodbu pokrytú nejakým nechutným bledým slizom ktorý stekal zo stropu. Ponáhlal som sa až som sa dostal na koniec dlhej chodby. Predomnou stála brána s pod ktorej prenikalo silné biele svetlo. Rozbehol som sa a skočil som bokom do brány ktorá sa otvorila.

Brána sa za mnou zatvorila a ja som stál na nábreží jazera Toluci. Znova ma obklopovala hustá hmla a na ramená mi dopadal jemný popol. Musel som si sadnúť na zem a rozmýšlal som nad všetkým čo sa tu deje. Rozmýšlal som čo sa stalo so Cybil a s Chrisom. Dúfam že sú v poriadku a že Cybil zachránila to dievča. Hlavou mi behalo veľa myšlienok, nevedel som sa ukludniť, už je toho na mňa moc. Porozhliadol som sa po okolí, bránu som radšej vymkol kovovou tyčou ktorá bola neďaleko pohodená. Uvedomil som si že sa nachádzam v parku, stromy ktoré stratili listy obklopovali moju samotu. Niečo mi tu však nesedelo, "veď ja som tu už bol" obzerám sa po okolí. Hmla ustúpila, videl som veľa ľudí, boli na prechádzkach, všetci sa usmievali,bol krásny slnečný deň, z jazera boli počuť motorové člny a detský radostný krik. Otočil som sa za seba a videl som ju, Nikol utekala ku mne. Vyskočila na mňa a pobozkala ma, objímala ma, naplnil ma pocit šťastia a objatie som jej opätoval spolu s bozkom.
Niečo mi vravela ale vôbec som jej nerozumel. Usmievala sa a ukázala mi prstom na neďaleký hotel v ktorom sme boli ubytovaný. Zahladel som sa na to krásne miesto, niečo mi však blesklo do očí. Vyvrátil som zrak a všetko zmizlo, stál som tam uprostred parku úplne sám.

Pochopil som kam mám ísť...

Neviem ako, ale poznal som celú cestu ako sa dostať do hotela. Pomalým vystrašeným krok som šiel po hlavnej ulici. Bezbranný, vydesený a sám. Začínalo mi byť dosť chladno, neďaleko odomňa bolo vyvrátené auto, mal som šťastie pretože v ňom bola bunda, síce stará a dieravá ale poslúžila mi. Zima bola čoraz tuhšia, začínala byť tma a až teraz som si všimol že popol ktorý dopadal na prázdne ulice mesta nahradil sneh. Začínalo snežiť ešte viac, zle sa mi išlo, a ledva bolo vidno na pár metrov. Zostal som stáť na moste ktorý oddeloval južnú a severnú časť mesta. V diaľke bolo vidno svetlá, hlavná ulica ktorou som mal ísť bola osvietená pouličnými lampami. Šokovaný a nechápajúci čo sa tu deje, som sa vydal osvetlenou cestou, z diaľky bolo počuť nejaké nepríjemné zvuky ktoré vychádzali z papúľ nejakých krvilačných beštií.
Začínam utekať, obzerám sa po okolí a stále počujem že sa to ku mne približuje, baterkou sa snažím osvetliť smer odkiaľ to monštrum pravdepodobne beží ale hustý padajúci sneh mi to vôbec neumožňuje. Už nevládzem ale nespomaľujem na chôdzi, dostávam sa do oblasti plnej obytných domov, s nápadom ukryť sa tam som pribehol k najbližšiemu domu, dvere boli zamknuté. Monštrum sa ku mne približovalo, jeho zvuk bol nepríjemný. Vykopol som dvere a bežal dnu, utekám na poschodie do nejakej miestnosti. Zavrel som za sebou dvere, prisunul k nim gauč aby sa nedali otvoriť, sadám si na zem a opieram sa o gauč, srdce mi silno tlčie a snažím sa lapiť dych, príšera je už vo vnútri, robila tam rachot, praskanie starej podlahy prezradilo že už je na poschodí. Triasol som sa, uprene som pozeral na zem a tlačil som na gauč aby sa neodsunul. Skríkol som, beštia trieska na dvere izby v ktorej sa schovávam. Škrípanie a búchanie do dverí prehlušuje len jej nechútné kvílenie.
Zrazu nastalo ticho, neskutočne nepríjemné ticho. Počul som len zvuk vánku za oknami a dopadajúci sneh na okno.
Začínal som sa ukludňovať, prestal som sa chvieť a začal znova normálne uvažovať. Porozhliadol som sa po okolí v izbe, nebolo tu nič podstatné. Starý nábytok a krb dotvárali nepríjemnú atmosféru.
Pozerám sa von oknom, nechápem kde do pekla sa za takú krátku chvíľu nabralo toľko snehu, z okna mám dobrý výhľad, sledujem svoje okolie a obzerám si cestu ktorá smeruje k hotelu.

Pri zatváraní okna ma zamrazilo, krvilačná beštia stála vonku, hľadela na mňa a cerila tie nechutné špicaté zuby. Bola celá biela, mala ohnivé oči a dlhý chvost, podobala sa na zmiešaninu psa a ľadového medveďa. Začal som panikáriť, zavrel som za sebou okno a čakal. Z vonku bolo počuť rachot a trieskanie, monštrum sa snažilo vyliezť hore a dostať sa ku mne cez okno. Bola hore, vystrašený som odsúval gauč ktorý sa zasekol o stolík a nedal sa posunúť. Nadával som a tlačil, medzitým sa príšera tlačila dnu, labou rozbila okno a snažila sa vyšplhať cez parapetu.
Kopol som do toho zasraného stolu, odsunul starý gauč a utekal von, bežal som zadným vchodom. Utekal som ako som len vládal v tak hlbokom snehu, bol mi po kolená.
Bežím do ďalšiemu domu ktorý je len pár metrov odomňa keď v tom padám na zem, otáčam sa za seba, príšera vyskočila zo strešného okna domu z ktorého som vypadol a snaží sa vyčuchať smer ktorým idem. Dostávam sa na nohy a bežím ako len vládzem, našťastie dvere domu sú odomknuté, zamykám za sebou. Dúfam že v tom silnom vetre nenájde moju stopu.
Zabarikádoval som všetky okná a vchody. Po toľkých dňoch som cítil únavu, ľahol som si na pohovku a snažil sa zavrieť oči, strach mi to však nedovolil. Dával som pozor, bál som sa.

Úplne som stratil pojem o čase, z kúska odokrytého okna bolo vidno že je už svetlo. Potichu som otvoril predné dvere, poobzeral sa a naplnil ma aspoň na chvílu pocit samoty a to ma tešilo. V dome som našiel ďalšie staré oblečenie ktoré mi pomohli blúdiť časťami mesta v takej príšernej zime.
Obzeral som sa po okolí, dával si maximálny pozor, v ruke držím starú tyč pre pocit bezpečia.

Zasnežené ulice Silent Hillu boli nádherné, nečudujem sa že ho ľudia mali tak radi.
Dostal som sa na hlavnú cestu ktorá viedla do hotela, pristavil ma len krásny výhľad na zamrznutú Tolucu. V ďiaľke svietil maják, pomáhal mi lepšie sa orientovať. Nepríjemné ticho narušil zvuk, zvuk ktorý poznám, patril tej beštii. Obzrel som sa za seba a uvidel ju. Bola asi dvadsať metrov odomňa, rozbehnutá získať svoju trofej. Neviem kde sa to vo mne vzalo, zahnal som sa tyčou po tej svini a trafil ju, ležala na zemi a snažila sa postaviť. Moja noha na jej krku jej to však nedovolovala. Tyč čo som držal v ruke skončila priamo v jej hlave až bolo počuť prasknutie jej lebky.
Bieli sneh okolo jej hlavy zčervenal. Sedel som v snehu, oprený o kamenný plot a spamätával sa čo sa tu práve udialo. Priblížil som sa k mŕtvole a vytiahol tyč. Začal som kašlať až ma naplo, ale kôli tomu že môj žalúdok v sebe niekoľko dní nemal žiadnu stravu som sa nepozvracal.
Rozhodnutý pokračovať v ceste, ma prerušil iba známi zvuk sirény. Moju postavu obklopila temnota, neváhal som a vytiahol z vrecka baterku, videl som celú tú premenu ktorá prichádzala z ležiacej nehybnej bytosti. Zem sa mierne chvela, okolité domy začala obklopovať ľadová stena ktorá sa ku mne približovala. Bežal som, len tak tak som tomu unikol, silná snehová búrka mi dopomohla k tomu aby som sa stratil. Všetko okolie bolo v ľadovom vezení, nájsť smer únikubolo skoro nemožné. V jednej zamrznutej stene som našiel nejaký malý vchod. Dal som sa na kolená a šiel dnu. Bola mi obrovská zima, nohy som mal premočené od snehu, ale nespomaľoval som. Za chrbtom bolo počuť zamŕzajúci vchod takže nebolo cesty späť. Tunel sa začínal zužovať a dalo mi veľa námahy dostať sa ďalej. Uvedomil som si že začína klesať a ja som sa začal šmýkať. Padám dole a snažím sa zachytiť ale nejde to.

Moje telo dopadlo, chvíľu mi trvalo než som sa dal dokopy ale hneď som si uvedomil kde sa nachádzam, práčovňa domu kde bývam. Staviam sa na nohy a opatrne vchádzam do vchodu.
Na prvom poschodí ma však šokovala zmena celej chodby, celá zem bola pokrytá nejakým hnusom, ako keby vnútornosťami, znechutený som nevedel čo mám robiť, ale nutkanie dostať sa domov mi pomohlo prekonať znechutenie.
Konečne stojím pred mojím domovom, dvere sú neporušené, z vrecka vyťahujem kľúče a odomykám dvere.
Vstúpil som dnu a dvere sa za mnou zavreli...

"Nikol!" Skríkol som, sedela na zemi v rohu prázdnej miestnosti pokrytej nejakým hnusom, steny boli zakrvavené, okná boli priklincované doskami a cez škáry dreva prenikalo minimum svetla.
Hľadela na mňa ale nevydala ani zvuk, pribehol som k nej, bol som šťastný že ju opäť vidím ale zároveň ma naplnila nervozita. Tiekli jej slzy, ale ani sa nepohla. Jej krásna pleť, "Nikol, ako veľmi mi chýbaš" Moja ruka sa dotkla tej nádhernej tváre.
Pozrela mi do očí..."Walter, čo si to urobil?" potichu povedala.
"Zlatko všetko bude v poriadku, sľubujem. Musíme odtiaľto vypadnúť a už ťa nikdy neopustím."
"Ty to nechápeš Walter? Za toto môžeš ty, už nie je cesty späť!" Strhla mi ruku z jej tváre, mračila sa, "Musíš pokračovať v ceste aby si pochopil."
"Nie, nie, nie miláčik ja nechcem, musíme zostať spolu." ale ona ma už nepočúvala, neodpovedala mi, bozkal som ju na čelo, utrel si slzy a postavil sa k nej chrbtom. V tom moje telo pocítilo chladnú hrubú čepeľ ktorá prenikla do môjho chrbta až von cez hruď. Dopadol som na kolená, rukami sa držal zemi aby moje oslabené telo nedopadlo na zem, nevydržal som. Z úst mi tiekla krv, dostával som sa do šoku, nadýchnuť sa bol pre mňa veľký problém ale dokázal som sa otočiť a pozrieť sa na Nikol ktorá stála nado mnou. Kľakla si a nahla sa ku mne: "Pochop to konečne!" zhúkla a jej hlas sa zmenil na nepríjemný vysoký piskot ktorý ma dostal do bezvedomia.

"Čo musím pochopiť? Čo mám do čerta urobiť aby to skončilo?"

"Walter..." ,zašepkal detský hlas...

"Walteeeeer..."
Preberám sa v nejakom sklade plnom špinavých a zapáchajúcich vriec. Z hlboka sa nadychujem, prezerám si svoje telo a zisťujem že som úplne v poriadku, aspoň čo sa fyzického stavu týka.
Dvere sú otvorené, vychádzam von, vŕzgajúc sa za mnou zabuchli. Stojím v dlhej tmavej chodbe, na jej bokoch sú staré stolíky na ktorých sú rôzne rámy s fotkami a vázami so zvädnutými kvetmi, na zemi je dlhý, starý, špinavý koberec červenej farby, teda aspoň kedysi to červenú pripomínalo, zakríval drevennú dlážku ktorá svojím vŕzganím prezrádzala svoj starý vek.
Z diaľky počujem nejaké šepkanie. Pomalým krokom sa vydávam smerom k zdroju zvukov, prechádzam okolo zamknutých dverý, "do čerta" vravím si. Šepot neprestáva, dokonca ho počujem oveľa hlasnejšie aj cez vŕzganie podlahy, ale stále sa nemôžem dostať ďalej, zrýchlujem, stále to počujem začínam vnímať aj čo ten šepot je, nejaký rozhovor...
Rozbehol som sa vpred, konečne vidím predomnou koniec chodby, vyletel som do dverý ktoré neboli zamknuté. Nastalo ticho.
Stojím v hlavnej hale hotela, obzerám si to tu, začínam si pamätať na detaily: vysoký strop s obrovským kryštáľovým lustrom, krásna vôňa čistoty, príjemný personál a skvelá atmosféra. Všetko z toho tu teraz chýbalo.

Vchádzam na recepciu, hľadám nejaké veci ktoré by som mohol potrebovať, mapu skladám na menšie a dávam si ju do vrecka. Kľúče ktoré sú pohodené pri vitríne s pohľadnicami nachádzajú miesto v zámku od neďalekej skrine v ktorej sú kľúče od všetkých miestností hotela. Spomínam si na číslo 111, je to na druhom poschodí.
Ako som si aj myslel tak výťahy nefungujú a schodisko je uzamknuté mrežami. Obzerám sa a rozmýšlam ako budem postupovať ďalej. Napadlo ma otvoriť výťahové dvere, ak tam nebude tak sa mi bude dať vyliezť po obslužnom rebríku v šachte. Na mape som si našiel kde sa nachádza sklad údržby, musím nájsť niečo čím tie dvere otvorím.
S nepríjemným pocitom vchádzam do tej dlhej chodby z ktorej som prišiel do hotela. Zase počujem ten nepríjemný šepkajúci hlas, konečne rozoznávam slová, zamrazilo ma, vyslovuje to moje meno. Za chrbtom počujem dupot, zrýchľujem na kroku a obzerám sa. Niečo veľké ma prenásleduje. Skríkol som a utekám ako len vládzem.

Baterkou si svietim v tej naprostej tme na mapu a na cestu vpred. Myslím že som tomu ušiel. Okrem mojich krokov nepočuť v okolí ani ten najmenší zvuk. Konečne sa blížim k cieľu.
Silná rana a treskot, ležím na zemi, držím si koleno. Baterka sa zakotúľala ďalej odomňa a prisvietila nohy tej bizarnej kreatúre ktorá ma prenásledovala. Začal som sa plaziť a snažil sa popritom postaviť na nohy no bolesť v kolene mi to nedovoľovala. Hralo sa to so mnou, pomali to za mnou kráčalo.
Srdce mi búši, triasiem sa od strachu ale nestrácam rozum. Podarilo sa mi postaviť a ako tak utekať. Monštrum začalo hlasne kvíliť a rozbehlo sa po mne.
Vedel som že sklad už nie je ďaleko a trafil som tam aj v tej tme. Zavrel som za sebou dvere, zamkol ich a podoprel starou hrdzavou skrinkou. Na opačnej strane boli dvere ktoré viedli do suterénu. To je moja cesta von, výťah vedie do suterénu kde je aj jeho strojovňa takže dvere sa pokúsim vypáčiť tam.
V sklade som našiel veľa vecí, motorovú pílu – nebyť jej ťažkej váhy tak by som si ju zobral zo sebou a riadne si to vysporiadal s tou sviňou za dverami.
Vyšiel som do malej chodbičky ktorá viedla k schodom do suterénu. Nemal som zrovna najlepší pocit z toho že musím liezť práve sem keďže suterény mi vždy naháňali nepríjemné pocity.

Prázdna miestnosť s pár dverami, zelené kachličky dláždili steny a zem. Podišiel som za roh a nazrel čo ma tam čaká. Na konci vedľa výťahových dverý bol malý kočík, bol celý rozstrieľaný a od krvy. Okolitá dlažba bola celá zničená od vystrelených guliek. Pomalým krokom som podišiel ku kočíku, držal som si ústa aby som sa nepozvracal.
Bol však prázdny.
Vydýchol som si a s páčidlom, ktoré som mal so sebou, sa mi podarilo otvoriť šachtu. Naplo ma až som sa rozkašľal, bola zatopená krvavými vnútornosťami ktoré sa roztiekli po celej zemi. Z toho smradu ma rozbolela hlava a myslel som že to nevydržím.

Leziem po rebríku a dostávam sa pred dvere od druhého poschodia. Ľahko som ich otvoril a vstúpil na pevnú zem. Stál som uprostred chodby plnej dverý s číslami. Svietilo sa však iba tu a naokolo bola zase tma. Baterkou som si rosvietil k najbližím dverám. Bolo tam číslo 965. "Do pekla čo to má znamenať?" nahlas som sa sám seba opýtal. Ďalšie dvere mali na sebe číslo 763. A ďalšie 1268. "Do riti." Nevedel som čo teraz, nezostávalo mi nič iné než sledovať každé dvere. Rozhodol som sa že začnem ľavou stranou. Každé číslo dverí bolo iné, ani jedno sa nezhodovalo s číslami ktoré by mali byť na tomto poschodí. Šiel som stále na pred a popritom sledoval čísla, z diaľky moju tvár zasiahlo osvetlenie. Keď som k nemu prišiel zamrazilo ma, znova stojím pred výťahovými dverami ktorými som sa sem dostal. Náhodne sa môj zrak uprel na číslo dverí, tentokrát bolo zase iné, pamätal som si že na prvých dverách bolo 965, teraz tu však boli tri nuly. Pokračujem v sledovaní čísiel a stále sú iné, už som asi pri štyridsiatich dverách ktoré som pozrel a ani jedny čísla sa mi nezhodujú. "Seriem na to" rozbehol som sa smerom akým som išiel. Míňam znova výťahové dvere a bežím ďalej, sledujem čísla a stále sú iné. Dva krát som prešiel na okolo a stále nič. S pocitom že na to kašlem a vrátim sa do suterénu som chcel zastaviť pri dverách od výťahu, no tentokrát tu žiadne neboli. Namiesto nich tu bola obrovská čierna diera, ani moja baterka mi nedokázala osvetliť jej vnútro "Čo to má kurva znamenať?" obzrel som sa na bok a rozhodol som sa že pôjdem ďalej.
Dostával som sa k ďalšiemu osvetlenému bodu kde by mal byť výťah a bol tu, jeho dvere boli otvorené a vo vnútri sa svietilo, dokonca sa z neho ozývala tá stará melódia ktorú som si pamätal.
Mám pokračovať v ceste ďalej alebo mám nastúpiť do výťahu? Váhal som a nevedel sa rozhodnúť.

Stojím vo výťahu, idem si navoliť poschodie ale pozerám že tu nie sú žiadne tlačítka, keď som sa rozhodol odťiaľ vypadnúť, dvere sa zavreli. Z vonku počujem praskanie, výťah sa začína hýbať, smeruje na hor.
Hotel má predsa štyri poschodia a ja som už prešiel podľa všetkého aspoň osem. Celý mierne vibroval a praskot starého kovu bol nepríjemný. V tom však výťah zastal, dvere sa začali otvárať a popritom nechutne vŕzgali. Predomnou bola hotelová izba v ktorej som bol s Nikol ubytovaný.
Starý nábytok ako keby zo 70.tych rokov, na opačnej strane bolo obrovské okno s výhľadom na Tolucu. Prechádzal som sa tu a spomínal...

Ležíme s Nikol v posteli, bozkávame sa...
Podišiel som k stolu a vidím ako spolu večeriame, na stole je ešte červené víno a ohorená sviečka, Vošiel som do kúpelne v ktorej bola obrovská výrivka hlavnou časťou. Pristúpil som k nej.
"O môj bože" chytil som sa za tvár...Vidím seba ako tam ležím, s Mariou a bozkáva ma.
"Nie, nie to nemôže byť pravda, toto som ja neurobil, to Nikol ma podviedla nie ja!" vravím so slzami v očiach. "Neverím tomu, počuješ ma!!!!" päsťou som tresol do steny a vybehol von z kúpeľne. Rozmlátil som ten nábytok, naplnila ma nenávisť a obrovský hnev.
Sedím na zemi vedľa postele, rozmýšlam a celé mi to došlo. Ja som podviedol Nikol, preto sme sa presťahovali do Brahms ale s Mariou som neskončil ani potom. Pracovala v tom striptízovom bare, pamätám si na ňu. Pamätám si poslednú noc čo som s ňou strávil.
Prečo, čo ma viedlo k takémuto činu, miloval som predsa Nikol celým srdcom.
To preto ma opustila, musela sa to dozvedieť...
Pocítil som hrozný pocit, čo budem teraz robiť? Kám mám ísť? Skončí to vôbec? Obletelo mojou hlavou. Rozhodol som sa vypadnúť z tohto hrozného miesta, stojím pri dverách a posledný krát si obzerám túto izbu plnú krásnych spomienok s Nikol a snažím sa zabudnúť na Mariu.

Môj pohľad však skončil pri malej komode plnej listov. Boli to pohladnice, na všetkých bol jeden obrázok, poznal som ho, bola to tá chata z lesov.
Pozerám na mená odosielateľa a všade je moje meno. Ako to? Kývol som hlavou a mojím cieľom sa stala chata, ako sa tam však dostanem?

Jediná cesta von bola výťahom ktorým som prišiel, opatrne som stlačil tlačidlo a čakal. Po krátkej chvíli sa otvorili dvere. Otočil som sa späť do miestnosti a nastúpil som.
Výťah zastal, v ruke pevne držím tyč pre možný útok od monštier. Avšak čakalo ma prekvapenie, otvorili sa dvere a ja hľadím na prázdnu vstupnú halu.
Opatrne vychádzam von, obzerám sa a s bezpečným pocitom otváram hlavné dvojkrídle dvere. Rozmýšlam ako sa čo najrýchlejšie dostať k tej chate, napadlo ma to auto ktorým som sem prišiel. Musí byť stále tam kde som ho zaparkoval, ako sa ale dostanem do centra mesta keď som na pačnej strane? Opieram sa o zábradlie a rozmýšlam...

METRO!!!!

Podľa mapy sa nástupište nachádza len pár blokov od hotela. Normálne mi táto hustá hmla chýbala, naposledy čo som bol vonku tak Silent Hill obklopoval sneh a tá ukrutná zima bola neznesiteľná.
Nejako som nevnímal prázdne ulice, opustené domy a na rýchlo zaparkované nefunkčné autá. Vychutnával som si tú samotu ktorá bola lepšia než kontakt s človekom ktorému ublížim. Po pár minútach chôdze stojím pred hlavných vchodom, predstava čo ma tam dole čaká ma celkom desila ale nemám na výber.
Kráčam dole schodmi do osvetlenej vstupnej haly, prekračujem turniket ktorý v okamihu piští ako blázon až som sa strhol. Pokračujem, ignorujúc ten piskot, k mape kde sú vyznačené všetky metro stanice a najbližšia k môjmu cieľu je na Sandersovej ulici, nástupište číslo 3.
Zrýchleným krokom zoskakujem zo schodov a predomnou sa vynoruje celé nástupište.V tom momente ma napadlo ako môže teraz jazdiť metro keď som v celom meste sám?
"Do riti!" ozvalo sa z nástupišťa...
Takže sa trocha poprechádzam, ale môj odchod prerušil známi zvuk rušňa ktorý prichádzal ku mne. Otočil som sa a neveriacky som utekal k prvému vozňu aby som sa pozrel kto ho ovláda. Bol však prázdny.



2. strana

<< Zpět Další >>

Vložit Komentář | Komentáře


O Nás | Kontaktujte Nás | Copyright | ©2007-2018 Czech Silent Hill Heaven   Valid CSS!

Valid HTML 4.01 Transitional